Príbeh Majky – Hodgkinov lymfóm s relapsom

Moje detstvo bolo nádherné. Doteraz si spomínam na farby, ktoré ma obklopovali, na lásku ľudí, ktorá ma obklopovala a dodávala tej mojej odvahu šíriť ju ďalej. Spomínam si na pekné chvíle v prírode, kde ma to vždy ťahalo. Možno preto, že ma k tomu rodičia viedli, možno preto, že dieťa je s prírodou kamarát. Je to jeho domov. Nevníma osu ako nebezpečenstvo. 4 osy a je po nás. ? Osa je pre dieťa neprebádaným kamarátom, tak, ako všetko živé.

Roky plynuli a ja som mala asi 14 rokov, keď ma zranili slová môjho otca. Pamätám si, že som tú bolesť cítila až fyzicky, keď sa to stalo. Nevedela som, čo robiť a nevedela som sa s tým zmieriť. Nebudem hovoriť, čo sa stalo, to je nepodstatné. Podstata tkvie v tom, čo sa udialo vo mne. Otca som odsúdila, začala som si v sebe pestovať odpor a hlavne som nedala von všetko, čo ma trápilo. Dusila som všetku bolesť, hnev, smútok, ktoré sa premieňali na jed. Umárala som sa v myšlienkach každučký deň a nikto z mojej rodiny či priateľov to nevedel, pretože som do toho nikoho nechcela zatiahnuť, aby trpeli ako ja. Sama som si pomôcť nevedela. O 2 roky mi bol diagnostikovaný Hodgkinov lymfóm. Mala som 16 a prvé dve chemoterapie som ani nevnímala ako chemošky, pretože mi nikto nepovedal, čo mi je. Keď som sa to dozvedela, bola som bezmocná. Mala som strach z cesty, ktorá ma čaká, strach zo smrti. Premietalo sa mi v hlave všetko možné aj nemožné. Plakala som, pýtala som sa, prečo práve ja? Nevedela som, čo robiť. Detské oddelenie bolo pohoďácke oproti dospeláckemu. Krásne izby vybavené telkou a novými postieľkami, veselé farby, rozprávkové obliečky a kamarátky, ktoré bojovali so mnou a boli vždy optimisticky naladené. Veľa sme sa na tom oddelení nasmiali, popritom všetkom ostatnom. Vtedy som si však uvedomila, kto sú moji skutoční priatelia, pretože sa mi kvalitne pretriedili. Tiež sa mi zmenil rebríček hodnôt v živote. Bolo to náročné obdobie, moja teta sa liečila na Non-Hodgkina, ako si ju pamätám. Povedali jej, že bude žiť 2 roky. Žila 14, hoci si podstúpila transplantácie kostnej drene a veľa boľavého. Verím, že by tu možno bola ešte dnes, keby si počas brania chemo nezlomila ruku a neovplyvnili ju ľudia z rodiny, ktorých slová ju utrápili. Už ďalej nevládala. Zomrela asi rok po mojom vyliečení. Jej strata ma veľmi zasiahla. Vyčítala som si minulosť, že som sa s ňou nestihla rozlúčiť a poprosiť o odpustenie. Vyčítala som si, že ja som tu ostala a ona, žena s 2 deťmi, musela odísť. Chýbala mi vtedy a chýba aj teraz. No viem, že jej je už dobre a je tam, kde má byť. Preto je veľmi dôležité veriť si a obklopiť sa ľuďmi, ktorí vás majú radi a s ktorými sa cítite dobre, keď sa snažíte vyliečiť.

To, čo som mala vo vnútri, sa prejavovalo aj navonok. Málo som sa ľúbila, a preto som priťahovala do svojho života priateľov, ktorí málo ľúbili mňa. Odrážali moje vnútro, a preto som s nimi bola neustále nespokojná, pretože som nebola sama sebou a neustále som chcela napĺňať niekoho požiadavky a predstavy o mne, a svoju cenu, hodnotu ktorú má každý jeden z nás, to čo ma baví, čo mi robí radosť a jednoduchosť bytia, som si nevšímala. Vydala som sa študovať ekonomiku, ktorá ma vôbec nebavila, čo je horšie, začala som ju študovať aj na výške. Bavilo ma niečo iné, no ostávala som tam, pretože mi každý naokolo rozprával, ako dobré je študovať, keď nie je práca, a práve aby som ju mala dobrú a nemusela drieť, treba mať vysokú školu. Jasné. Teraz by som ľudí s takýmito názormi hnala. Narodili sme sa slobodní a takí by sme mali byť až po smrť, takže žiadne diktovanie od rodičov – choď na tú školu alebo tam. Láska je sloboda, preto prosím, nechajme svoje deti, aby sa začali rozhodovať sami za seba a naučiť sa tak brať za svoje rozhodnutia zodpovednosť.

Ale k príbehu. 3 roky neustáleho sa trápenia s projektmi, ktoré nemali konca a nikto nerozumel, o čo v nich ide, skúšania, a tie skúšky si vyžiadali svoje pri profesoroch, ktorí zabudli byť ľudskí, a štátnice, ktoré nám niekto nedal urobiť, ma položili psychicky. Pomedzi školu 3 roky s priateľom, s ktorým sme to ťahali príliš dlho a cítili sa obaja nešťastne. Bola to láska z ľútosti z mojej strany, len som si to nechcela priznať, nevidela som to. Rozišli sme sa pred mojimi narodeninami po neúspešných štátniciach a vtedy, si myslím, nanovo vypukla vo mne choroba, ktorá tam podriemkavala. Zákonite ako tlačíme na systém, systém praskne. Takže zas a znova chemo, silnejšie, ako predtým, pravdaže, aby zabrala. Telo som mala celé zjazvené, čo som sa musela škriabať, ubližovala som si, plakala som deň aj noc, chodila za kňazmi, modlila sa, no neľúbila som sa, inak by som to riešila skôr a nečakala. Každý musí život pochopiť na vlastných chybách, a tak som mala chorobu všade možne, aj v kostnej dreni skoro 100%. Vo vnútri som stále bojovala. Musím žiť, musím sa z toho dostať – chorobu som vnímala ako nepriateľa. Po 4 cykloch boli výsledky z PET zdrvujúce, chemo skoro vôbec nezabrala. Cítila som sa beznádejne, nahnevane, sklamane, ubolene a ešte stále som nemala v sebe vyriešené pocity z rozchodu a cítila som sa ako obeť života, na ktorú všetko padá a ktorá nemôže so svojím životom nič urobiť.

Keď sa človek najviac snaží, najviac sa nič nepodarí a keď to človek nechá proste byť, ide to samo. Preto som bývalého priateľa nechala tak a sústredila sa na to, čo by ma mohlo baviť, obklopila som sa farbami, pretože som život vnímala ako čiernobiely, farby mi úžasne pomohli, začala som maľovať, len tak pre seba. Po 2 cykloch ďalšej chemo sa mi choroba zmenšila o 2 tretiny a zobrali mi kmeňové bunky. To len bol zážitok. Nazbieralo sa ich mierne pod hranicu, a tak bolo všetko len v božích rukách, či tu ešte mám ostať alebo nie. Život je napokon vždy neistý, to je tá jediná istota, ktorú ľudstvo má. Všetko sa mení a všetko trvá len určitý čas. Pamätám si, ako ma moja maminka povzbudzovala, že tú chorobu nakopeme do zadku. Ja som jej povedala len toľko, že – mami, čím viac budem s tou chorobou bojovať, tým silnejšie údery mi bude vracať a nikdy sa jej nezbavím, preto ju chcem rozpustiť vo svojej láske. Potom mi už neublíži.

Pri transplantácii mi hrozilo čokoľvek, ako pri každej chemoterapii. Prvý týždeň mi tiekla najsilnejšia chemoterapia, ktorá mi zničila moju kostnú dreň. Keby som nedostala naspäť kmeňové bunky, alebo by sa neprijali, bolo by určite po mne. Bol to zvláštny pocit, no zatiaľ som nemala žiadne bolesti, prišiel deň transplantácie. Predstavovala som si tie bunky ako to najlepšie, čo kedy vo mne bolo a teraz to dostanem spať do tela. Začali sa problémy, hnačky, neustále vracanie, slabnutie, zavodňovanie a bola som napojená na umelú výživu. Niekedy som si pripadala ako melón. Bolesti žalúdka a hrudníka. Cítila som sa tam tak sama. Naši sa snažili chodiť, keď sa im dalo, ale chýbali mi. Ich dotyk, ich úsmev, ich objatie. Nič iné som si neželala viac, len ich mať pri sebe. Biele krvinky boli veľmi nízke, a tak som návštevy nemohla prijímať. Vtedy som tam bola len ja a Boh, keď nerátam telku, ktorú som mala zapnutú, aby som počula aspoň niekoho rozprávať, a sestričky a doktorov, ktorí mi podávali liečbu a starali sa o mňa. Pamätám si, ako mi bolo tak zle a žiadne lieky od bolesti nezaberali. Plakala a modlila som sa za to, aby som sa dlho netrápila, ak mám umrieť a ak žiť, aby hodnoty išli rýchlo hore. Nezniesla som pocit, že by ma rodina mala vidieť dlho trápiť sa, umierať. Pre rodičov je to asi ten najhorší pocit. V tú chvíľu som nechala som všetko tak, nevládala som ani rozmýšľať, a tak som v srdci odpustila všetkým, požiadala o odpustenie a predovšetkým som odpustila sebe samej. To bol podľa mňa bod, kedy som sa mohla začať uzdravovať.

Bola som taká slabá, že som len ležala, napojená na umelej výžive, na dlhé modlitby som síl nemala, a tak som si len opakovala, nechaj si ma tu ešte prosím, ak je to tvoja vôľa, zmiluj sa nado mnou. A jediné, čo ma napadlo, že môžem urobiť, aby som existencii dala vedieť, že ešte chcem ostať tu – dýchala som. Hoci som mohla dýchať len tak, akoby som mala neustále stlačený hrudník, dýchala som s tým najväčším odhodlaním, aké som kedy mala. Dýchala som, lebo to bolo jediné, čo som vládala robiť a tiež som si uvedomovala, že kým človek dýcha, ešte stále žije. Uzavrela som s Bohom dohodu, a to takú, že pokiaľ nezažijem v živote konečne aj šťastné, dych vyrážajúce chvíle, nenechá ma umrieť. Uverila som jeho slovám: „Kto prosí, dostane…“ Pomaly začali stúpať biele krvinky a mne bolo čoraz lepšie. No priznám sa, že keď som išla domov, myslela som si, že ma prešiel parný valec a lapala som po dychu. Cesta k autu, ktorá mi normálnym krokom trvala 10 minút, mi trvala 30. Cítila som sa biedne, zahanbene, ale prijala som tú situáciu takú, aká je. Pravda je niekedy naozaj oslobodzujúca a je dobré pozrieť sa jej do očí.

Po príchode domov som ešte stále nemohla jesť, trvalo to asi mesiac, niektoré potraviny mi vadili – ich chuť a vôňa, a niektoré mi žalúdok nepustil ďalej, preto som často zvracala, ale nevzdala som sa. Bojovala som, pretože som tu chcela ešte pobudnúť chvíľu s rodinou. Aspoň Vianoce – prosila som každú sekundu vo svojom vnútri, a pritom som si užívala každé pohladenie, objatie a úsmev mojich blízkych, ktorí sú mojimi anjelmi na mojej ceste životom už tu na zemi. Tak veľmi som vďačná za ich lásku, že sa dostáva práve ku mne. Toľké šťastie. Verím, že raz im to budem môcť vrátiť, pretože to pre mňa veľa znamená. Oni pre mňa veľa znamenajú, aj ľudia, ktorí sa za mňa modlili, všetky tie zázračné chvíle sa tu nedajú opísať, bolo ich neúrekom. Kamarátka zlanárila asi pol Slovenska, aby sa za mňa modlili, zázraky sa diali aj na oddelení, modlili sme sa s kňazmi, s ktorými som si vybudovala nádherný priateľský vzťah a vždy som ich zaskočila mojou otázkou, na ktorú nevedel nikto odpovedať :D. Učila som sa vysokej škole života a ešte stále sa učím. Choroba je do istej miery darom. Upozornila ma na to, že nejdem správnou cestou, ale proti sebe. Nemilujem sa dostatočne, neverím si, a tak nemôžem milovať ani iných a otvoriť sa láske, ktorá prichádza zvonku ku mne. Naše telo je tak inteligentné, že keď žijeme nesprávne a rozhodujeme sa proti sebe, oznámi nám to bolesťou alebo konkrétnym ochorením, pokiaľ sa tomu problému dlhšie nevenujeme. A my namiesto toho, aby sme mu boli vďační za to všetko, šomreme a hneváme sa, že je nášmu telu zle, že nás niečo bolí a cítime sa bezmocne, no často krát sa do tej situácie dostaneme sami svojím myslením a konaním či presvedčením, lipnutím na minulosti, a nie sme tak otvorení krásnej prítomnosti. Milujme svoje telo, svojho ducha, je tak veľký a má takú hodnotu, že si to ani neviete predstaviť. Verme si, a verme aj životu. Strach spočíva v minulosti alebo budúcnosti, ak sa so situáciou nedá nič robiť, najlepšie je podľa mňa zmieriť sa s ňou a netrápiť sa. Nájsť a prebudiť v sebe lásku, ktorá je do nás vložená už od narodenia, pokoj, nádej a tvorivosť, hravosť malého dieťaťa. Nič na svete nie je vážne, to len my ľudia musíme neustále smútiť a trápiť sa nad všetkým. Týrať obviňovaním iných aj seba a dookola sa zaoberať minulosťou alebo budúcnosťou. Pripisovať všetkému nejakú váhu. Keď zmizne hnev, strach, odpor, vina, trápenie sa z nášho života, vtedy sa rodia zázraky a lomia sa ľady. Podľa mňa je láska ten najväčší liek na všetky nemoci a odpustením sa liečenie môže začať.

My ľudia by sme chceli poznať elixír uzdravenia pri každej chorobe, aby nás vyliečil tu a teraz. No aj liečba má svoj význam, učí nás trpezlivosti a zamerať sa na maličkosti, ktoré sme nedokázali vidieť pre negativizmus, ktorý nás ovládol. Tešiť sa z každej sekundy – nikdy nevieme kedy je tá posledná. Nakoniec, ak sa v nás niečo vytváralo, budovalo roky, nedá sa to hneď odstrániť a chce to čas, kým sa to rozpustí. Podľa mňa je každý negatívny čin, myšlienka, bolesť a choroba nedostatkom lásky v určitej oblasti života. Mojím cieľom nie je radiť niekomu, len možno poukázať na to, že vždy je dôvod, prečo žiť a je len na nás, ako prežijeme svoje chvíle na zemi. Martin Luther King povedal: „Najväčšia tragédia nie je zomrieť mladý, ale žiť 75 rokov a pritom skutočne nežiť.“ Preto beriem život ako čas, ktorý tu môžeme stráviť, dar, ktorý môžeme premeniť na to, aby sme sa mnohému naučili a obrúsili svoju dušu ako krištáľ. Áno, aj ja sa neustále môžem choroby obávať, že sa vráti, alebo sa jej postaviť a povedať – ďakujem, dala si mi veľa, ale už ťa nepotrebujem. A ak by sa aj vrátila, len mi oznámi, že mám zmeniť kurz svojej plavby životom, alebo ma zavedie priamo ku kapitánovi existencie. <3

Myslím, že to bol môj ochranný mechanizmus. Cítila som sa nemilovaná, škaredá a ako obeť, nemocná – bez moci niečo urobiť, zmeniť, preto ma práve táto choroba naučila milovať sa, objaviť v sebe skutočnú hodnotu, neobviňovať sa a viac sa chváliť, tešiť sa z každej sekundy a každého momentu, ktorý tu môžem ešte byť, a tak prijímať lásku prichádzajúcu ku mne, ako aj dávať tú moju do okolitého sveta. Je 9 mesiacov od transplantácie a všetko je tak ako má byť. Teším sa zo života a objavujem svoje neprebudené talenty. Maľujem, zaujímam sa o bylinky, čaje, koreniny, pretože ich vnímam ako dar, ktorý tu má tiež určitú cestu a potrebuje sa dopraviť k tým správnym ľuďom na vyliečenie neduhov, a jogu, ktorá pomáha rozhýbať všetky kosti :). Neviem čo ma čaká, no nemienim sa celý život báť, čo si o mne niekto pomyslí a či sa mi niečo vydarí. Všetko je v poriadku, pokiaľ s tým súhlasí naše srdce. Ono vie najlepšie, čo je pre nás to pravé, ono vidí to podstatné, čo je očiam neviditeľné.

Poďakovať sa chcem v prvom rade Bohu a mojim rodičom, rodine, ktorá pri mne stojí v každej chvíli, priateľom, ktorí mi úprimne želajú veľa zdravia a síl ísť po moje ceste, nepriateľom, ktorí potrebujú najviac našej lásky a odpustenia, anjelom, ktorí plávajú už v inom mori života, no bojovali statočne do poslednej chvíle. A životu samému, ktorý mi dáva tvrdé rany, ale neustále ma učí novému.

Prikladám vám aj pár obrázkov, ktoré Vám možno ovlažia dušu a urobia radosť a prajem veľa šťastia a sebapoznávania vo vašom živote. ? <3