Hodgkinov lymfóm a transplantácia vlastných krvotvorných buniek

Cesta tŕnistá transplantačná – príbeh Peťky

Pre môjho docenta som bola vždy odhodlaná , silná a neoblomná. Áno taká som bola čo sa týka liečby. Keď však prišiel moment PET CT a výsledku z neho po absolvovaní 6 cyklov chemoterapie, moja sila a odhodlanie sa začali vytrácať. Ortieľ znel jasne. Transplantácia krvotvorných periférnych buniek. Čo si mladý človek predstaví pod týmto pojmom? Veď predsa darovanie kostnej drene. Niečo veľmi bolestivé, nepríjemné a odstrašujúce. Ano tiež som taká bola. Najprv predýchanie. Potom študovanie. Prípava na všetko.

Mnoho ľudí si predstaví, že darovanie kostnej drene znamená, že vám do nejakej kosti vpichnú obrovskú hrubú ihlu a vytiahnú niečo čo vám neskôr vrátia späť.. logické? Trošku áno. Tento proces je však už minulosťou. Minulosťou by mal byť aj strach z tohto života-zachraňujúceho procesu.

Keď som sa zmierila s informáciou, že budem musieť a teda vlastne aj chcem podstúpiť tento zákrok kvôli záchrane života, išla som do toho až veľmi tvrdohlavo. Do dvoch mesiacov som absolvovala dva cykly 5 dňových chemoterapii. Slúžia na vyničenie čo najviac nádorových buniek, aby človek mohol ísť na transplantačnú jednotku (to je taká milá, malá izbička ) čo najviac „vyčistený“ .

Nasledovalo stimulovanie periférnych krvotvorných buniek. Sú to bunky, ktoré sa tvoria v kostnej dreni a sú zodpovedné za vznik doležitých buniek: červených, bielych a krvných doštičiek. Stimulujú sa špecialnými injekciami, po ktorých môže pacient pociťovať mierne bolesti kostí a kĺbov. Je to však dobré znamenie, že bunky sa vytvárajú.

Po 5 dňoch v nemocnici som bola nastimulovaná dostatočne a nasledoval zber buniek. Tých mojich vlastných, od seba samej ☺. Preto sa aj transplantácia volá autológna. Na separátore (pristroj, na ktorý som bola napojená, aby vedel odseparovať z krvi práve spominané periferné bunky) som strávila zhruba 6 hodín. Počas nich človek viacmenej oddychuje, číta a dokonca mu dajú aj jesť☺. Ja osobne som strávila na separátore len jeden deň. Môže sa však stať, že pacient ide aj dva dni po sebe, v prípade, že sa v jeden deň nenazbiera dostatočné množstvo. Nasledoval odchod domov a čakanie na telefonát z transplantačnej jednotky.

Ten deň prišiel zhruba o dva týždne. Tá mála milá izbička už bola pre mňa pripravená. Na izbe je vždy pacient sám. Kvôli predchádzaniu infekcii keďže pacient má zníženú imunitu. Príprava na transplantáciu je veľmi dôležitá.  Žiadne vlásky, ochlpenie, ostrihať nechty, priniesť novú kefku, niečo na čitanie, dva kusy elektroniky.
S blížiacim sa odchodom na TJ môj strach opadal. Nejak som tak tušila do čoho idem. Aj keď samozrejme prekvapenia neminuli ani mňa.

Po príchode do nemocnice ma čakalo niečo, čoho som sa bála asi najviac zo všetkého. Zavedenie kavalu. Kaval je špeciálna kanyla, ktorá sa zavádza do hrubej žily najčastejšie na krku alebo hrudníku. Kaval mi zavádzali už pri zbere buniek a nieje to veľmi príjemná situácia, ale dá sa to zvládnuť, a to je najdôležitejšie. Veľmi som sa tešila keď sa to hneď podarilo. Už na mňa čakalo len rozlúčenie sa s blízkymi a šup na izbu.
Keď som odchádzala na TJ v Bratislave v NOU (Národný onkologický ústav) bol ešte nezrekonštruovaný. Zľakla som sa toho, že tu budem 3 týždne. Ten personál a lekári mi pomohli všetko prekonať.

Nastalo vybaľovanie vecí, dezinfekcia,  sprcha a pyžamo.
Prvý pripravný deň je oddychovka. Všetko začína na druhý deň. Podávanie silnej turbo chemoterapie na „zničenie starej„ kostnej drene. Všetky hodnoty musia vyrázne klesnú. Chemoterapia trvala 6 dní. Počas šiestich dní som sa mala kadejako. Niekedy zle od žalúdka a nízky tlak. Ale opäť nasleduje ale, pretože lekári a sestričky v NOÚ všetko podchytili. Potlačili bolesti, aby to tam človek zvládol. Nasledoval jeden deň pauza a podanie buniek, mojich buniek. Podávanie, čiže transplantácia buniek je ako podávanie infúzie. Je to taký červený vak, ktorý vám kavalom pekne prejde do tela a bunky sa rozpŕchnu do svojho cieľa, do kostnej drene. Tam sa usídlia a začnú sa množi. Tento proces usídlenia je veľmi individuálny, niekomu to trvá dva týždne, niekomu tri. Dennodenne vám milé sestričky odoberajú krv, tiež z kavalu. Ten, kto vymyslel kaval, to bol pánko☺ žiadne zbytočné napichávanie žíl.

Mnoho ľudí sa ma pýta ako sa to tam dá zvládnuť. Či to bolí, aká je tam strava.  A čo som tam vlastne robila celé dni.
Moja odpoveď je vždy rovnaká. Áno, dá sa to zvládnuť.  Nie nebolí. ☺ strava je prísna. Všetko varené, viacmenej bez chuti. Človek je ale rád, keď zje aspoň trošku. Celé dni prespíte. Čítate knihy, pozeráte telku. Ani sa nenazdáte a ide sa domov. A aj ja som išla po 24 dňoch domov. Opäť odhodlaná a silná. Veď som mala nové bunky. Keby som tak tušila, že o rok a pol tam budem zas.

Po príchode domov musí človek dodržiavať prísne podmienky. Strava musí byť tepelne upravená. Pacient sa musí vyhýbať možným infekciám, práve kvôli zníženej imunite, ktorá sa postupne dá doporiadku. Prvý mesiac je dôležité sa vyhýbať miestam, kde je veľa ľudí, prípadne nosiť ochranné rúško. Ale o tom všetkom je pacient pri odchode domov poučený. Najdôležitejšie podľa mňa je,  aby pacient počúval všetky pokyny lekára. Nerobil veci na vlastnú päsť. Málokedy sa to vypláca.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *